Odbory a sebareflexia.

Treba konštatovať, že od roku 1989 odbory neprešli žiadnou reformou a to platí pre celý postkomunistický blok, ako celok.
V minulosti sme sledovali proces privatizácie podnikov
na Slovensku, kedy odbory ticho súhlasili s formami privatizácie a v mnohých prípadoch to bolo niečo za niečo. Odbory boli súčasťou tejto privatizačnej mašinérie, kedy získali rekreačné zariadenia podnikov, ako aj podiel
v Jednotnom majetkovom fonde a ďalšie výhodné dohody so zamestnávateľmi.
O postoch v politike, v orgánoch štátnej a miestnej správy,
ako všimné za pokojnú privatizáciu, netreba snáď pripomínať.
Takýto stav vyhovoval privatizérom, odborovým funkcionárom aj politikom.
Zamestnanci sa oprávnene pýtajú, prečo sa odbory nezačnú správať nezávisle , ako odbory vo vyspelých západných krajinách. Prečo funkcionári odborov aj
v súčasnosti dostávajú po svojom poslaní na čele odborov lukratívne posty,
či na podnikovej, alebo politickej úrovni.
Nestačí robiť marketingové akcie vo forme „takzvaných“ protestov, rekreačné zájazdy, kultúrne a športové aktivity, ako to bolo ešte za čias komunizmu. Dnes zamestnávatelia jednajú tvrdo voči zamestnancom, keďže sa dokázali veľmi rýchlo adaptovať v postkomunistickom, trhovom prostredí a vytiahnuť z tohto prostredia, len atribúty ranného kapitalizmu.
Dnes je úlohou novovznikajúcich, nezávislých odborových organizácií dostať odborovú činnosť z hlavy na nohy, získaním čo najväčšej podpory
od zamestnancov a tým najsilnejší vyjednávací potenciál a tlak voči zamestnávateľovi.
Treba si uvedomiť, že zákony, ústava, ako aj medzinárodné dohovory sú
na strane zamestnancov a zamestnávatelia to dobre vedia, preto sa nebojme a začnime využívať naše práva. zdvihnime moc zamestnancov a dosiahnime rovnaké mzdové a životné podmienky, aké má vyspelá Európa.